Autizmus svojho syna som zmenila na umenie

„Smútok, hnev, akceptácia, umenie.. moja cesta k rodičovi autistického dieťaťa bola a stále je plná krivolakých ciest, ktoré striedajú kopce a údolia,“ opisuje fotografka Kate Miller-Wilson pri predstavovaní svojej tvorby. S chorobou vlastného syna sa vyrovnáva pomocou toho, čo jej ide najlepšie – pomocou fotografie. „Môjho syna milujem bezpodmienečne. Vo svojich fotkách chcem ukázať realitu našich každodenných životov,“ dodáva. Pozrite si krásne obrázky, ktoré rozprávajú príbehy.

„V tomto obrázku s odrazom sa pozerá priamo na mňa. To je niečo, čo nerobí nikdy. Nejakým spôsobom mu bariéra sklenenej steny umožňuje sa na mňa pozerať. Častokrát túžobne premýšľam o jeho verzii, ktorá je za sklom. Milujem ho takého, aký je, ale dala by som hocičo za to, aby som mohla objať chlapca v odraze.“

„Drsné ráno.“

„Jeden z najväčších darov môjho syna je schopnosť absolútne sa na niečo sústrediť. Hlavolam, hudobný nástroj alebo spôsob, ako sa pozerá na farby v oblakoch… Do toho, čo miluje sa vie ponoriť naplno a ja to skúšam spoločne s ním.“

„Často sa cítim tak, akoby ma od neho niečo oddeľovalo. Cez túto bariéru sa môžeme vidieť aj počuť, ale nemôžeme sa dotýkať. Tu som ho vyfotila cez vrstvu ľadu, čo symbolizuje túto skúsenosť.“

„Fotiť niekoho s autizmom nie je vždy jednoduché, ale to len preto, lebo dobrý portrét je o emocionálnom spojení. Tu predstiera, že je sova a sovy sú momentálne jeho oblasť záujmu.“

„Jednou z hlavných charakteristík autizmu je rozdiel v zmyslovom vnímaní. Svet s toľkými zvukmi a výhľadmi a pachmi môže byť ohromujúci. Ale môže to byť aj dar; môj syn prežíva svet takým spôsobom, akým ja nikdy nebudem.“

„Tam.“

„Spektrum.“

„Ospalé ráno.“

„Zima je tu.“

„Východ slnka pred odchodom do školy.“

„Niečo medzi nami.“

Tento príspevok sa pôvodne objavil na stránkach Bored Panda.

flickr.com/photos/7745595@N05

autor: the_on

doba

Add Comment