FOTO: Mladý Detvanec na jednokolke zvládne downhill i maratón, živila ho aj v uliciach Taiwanu

Koľkí z vás mali možnosť vyskúšať si jazdu na jednokolke? Už na prvý pohľad náročná aktivita si vyžaduje ideálnu spoluprácu tela i mysle. Svoje o tom vie Matej Zachar z Detvy, ktorý svoj život zasvätil práve jednokolke.

Prečítajte si rozhovor s talentovaným jednokolkárom, pre ktorého sa jedno koleso stalo životnou láskou. V rozhovore sa dočítate aj to, ako na jednokolke zvláda maratóny či downhill, alebo to, ako vďaka nej dokázal prežiť na ulici v Taiwane.

Matej, jazdeniu na jednokolke sa venuješ takmer deväť rokov. Ako si sa k tomu dostal?

V katalógu jedného obchodu som uvidel, že majú v ponuke jednokolku. Pamätám si dokonca aj dátum – bolo to 28. marca 2008. Stála presne tisíc slovenských korún. Kúpil som si ju z peňazí, ktoré som našetril vďaka šibačke. Neviem to vysvetliť, ale neskutočne som po nej túžil.

Foto: Archív M.Z.

Sedieť po prvýkrát v živote na sedadle s jedným kolesom asi nebolo jednoduché, však?

Ani trochu. Na internete nebolo toľko materiálu ako dnes. Nevedel som, ako správne nasadnúť, ani ako si nastaviť sedadlo. Prvé pokusy som absolvoval v dome, keďže vonku tri dni pršalo. Skúšal som jazdiť z obývačky do kuchyne a televízor som pozeral tak, že som sedel na jednokolke. Hneď, ako sa počasie umúdrilo, som išiel von. Na prvý pokus som zvládol 10 metrov. O tri dni neskôr som na jednokolke prešiel celú 800-metrovú ulicu.

Sprevádzali tvoje začiatky aj pády?

Veľmi málo. Odmalička mi hovorili, že som ako mačka, pretože vždy spadnem na nohy. Paradoxne, na bicykli som zažil viac pádov (smiech). Na jednokolke treba neustále šliapať do pedálov a to človeka núti byť pozornejší a opatrnejší.

Foto: Archív M.Z.

Spomínal si, že vtedy nebola jednokolka veľmi rozšírená. Ako reagovali ľudia, keď ťa uvideli?

Väčšinou boli ohúrení, no mnohí ma nazývali cirkusantom a tvrdili, že to robím zbytočne. Mňa to však neodradilo. Dva týždne od prvej jazdy som chodil na jednokolke takmer všade a nehanbil som sa.

Tvojou doménou je unitrial (prekážková dráha) a flatland (triky na jednokolke). Okrem toho sa však venuješ aj downhillu (zjazd horských tratí s klesaním). Dá sa taký extrémny šport robiť na jednom kolese?

S touto otázkou sa stretávam často. Pre mnohých je to nepredstaviteľné, no pre mňa je to jednoduchšie ako na bicykli (smiech). S downhillom som začal po štyroch rokoch trialu. Kúpil som si terénnu jednokolku s brzdou a väčším priemerom kolesa, s ktorou som sa zúčastnil downhillových pretekov zatiaľ dvakrát. Všetci boli prekvapení, že som dokázal prejsť celú trať na jednom kolese za celkom dobrý čas. Keď je možnosť, chodíme s partiou do Álp, kde trénujeme v horských priesmykoch.

Foto: Archív M.Z.

Robíš ešte niečo, čo sa na prvý pohľad nedá spojiť s jednokolkou?

Vyskúšal som 42-kilometrový maratón. Mám jednokolku so špeciálnou prehadzovačkou, na ktorej dokážem vyvinúť až 40-kilometrovú rýchlosť. Niekedy na nej jazdím z Detvy do Lučenca a naspäť. Môžem sa tiež pochváliť, že som prešiel 60 kilometrov bez dotyku so zemou.

Dosiahol si na spomínanom maratóne aj nejaký úspech?

Áno, spomedzi ôsmich jednokolkárov som bol najrýchlejší a z celkového počtu 800 cyklistov som skončil v prvej dvestovke, čo na jednom kolese nie je zlý výsledok.

Foto: Archív M.Z.

Absolvovať maratón na jednom kolese musí byť pre telo záťaž. Nebolí z toho zadok?

Nie, pretože sa na sedadle sedí veľmi málo. Je to skôr v nohách.

Akými ďalšími úspechmi sa môžeš pochváliť?

Som dvojnásobný vicemajster Európy v unitriale. V rokoch 2013 a 2016 som sa dostal do top 8 vo flatlande.

Vyzerá to tak, že jednokolka pre teba znamená veľa.

To áno, dokonca ma živila aj pri mojom výlete po východnej Ázii.

Foto: Archív M.Z.

To znie zaujímavo. Môžeš prezradiť viac?

Skončil som gymnázium a na vysokú školu ma nevzali. Nevedel som, čo so mnou bude. Jedného dňa ma kamarát zavolal do Šanghaja, kde študoval. Spomenul som si na otcov sľub z detstva – povedal, že mi raz v živote kúpi jednosmernú letenku kamkoľvek na svete. Zo svojich peňazí som si zaplatil spiatočnú letenku a tak odštartovala moja púť, ktorá začala v Pekingu. Bol to chaos.

Prečo chaos?

Všade bolo neskutočne veľa ľudí, v metre povinná kontrola batožiny ako na letisku. Keď sme prišli do Pekingu, mal som len sto eur. Našťastie je Čína lacná. Kamarát ma vzal na Veľký čínsky múr, konkrétne na časť, kde nie je veľa turistov. Hoci je to zakázané, trochu sme si tam pojazdili na jednokolkách (smiech).

Spomenul si, že si mal iba sto eur. Ako si dokázal v Pekingu vyžiť?

V Pekingu sme boli iba šesť dní. Prespávali sme v najlacnejších hosteloch, kde noc stála dve eurá. Na posteli sme však spali štyria. Potom sme sa vybrali na 19-hodinovú cestu vlakom do Šanghaja. Mali sme šťastie a za 21 eur sme si kúpili lístky do lôžkového vozňa. Šťastie preto, lebo v časti na sedenie to vyzeralo ako v konzerve, kde na každej strane bolo natlačených päť sedadiel.

Po príchode do Šanghaja si už bol na mizine?

Bol, no kamarát mi niečo požičal. Chcel som si zarobiť zorganizovaním jednokolkovej exhibície, no nevyšlo to. Išiel som si zarábať na ulicu, kde asi každých sto metrov stála hliadka. Našťastie to boli chápaví ľudia a nestarali sa do mňa. Takto som v Číne strávil prvý mesiac a potom som išiel do Tchaj-pej, hlavného mesta Taiwanu. Kamarát tam so mnou strávil asi týždeň, potom som už bol sám.

Foto: Archív M.Z.

Čo si tam robil?

Mal som dva mesiace do spiatočného letu. Musel so si nejako zarobiť na živobytie, tak som znova išiel predvádzať jednokolkové triky na ulicu. Nemal som na výber, povedal som si: „Keď ma zavrú, tak ma zavrú.“ V Taiwane je však systém veľmi priateľský a tak som nemal žiadne problémy. Po čase som sa spriatelil s inými pouličnými artistmi, ktorí boli ku mne milí, hoci sme boli konkurencia.

Dokázal si vyžiť z toho, čo si zarobil na ulici?

Síce skromnejšie, ale áno. Prespával som v hosteloch, kde som mohol prísť len večer a ráno som sa musel zbaliť a odísť. Celé dni som tak strávil na ulici. S jedlom to bolo trochu ťažšie, keďže angličtina mi tam veľmi nepomohla a nepoznal som ani čínske znaky. Reštaurácie, kde mali menu po anglicky, som nenavštevoval. Boli príliš drahé. Dokým som sa nenaučil základné znaky, som si jedlo pýtal len gestami rúk.

Foto: Archív M.Z.

Koľko si denne dokázal zarobiť?

To záviselo od konkrétneho dňa a počasia. Keď som začínal, bol som vďačný za 20 eur. Mal som dni, kedy som zarobil až 300 eur, no takých veľa nebolo. Z toho som žil a šetril, aby som vrátil požičané.

Väčšinu dňa si trávil na ulici. Nebál si sa? Predsa len si bol prvýkrát sám v neznámej krajine.

Bál, ale bezdôvodne. Za celý čas som sa nestretol s kriminalitou. Ľudia tam boli veľmi priateľskí. Pokojne som si mohol nechať batoh na ulici a odísť sa za roh najesť. Keď som sa vrátil, všetko bolo na svojom mieste. Takto ma živila moja vášeň – jednokolka. Veľmi mi pomohli aj rodičia, ktorí ma učili samostatnosti a priebojnosti. Zarobiť som si musel sám, no každý deň som mal z ich strany veľkú podporu.

Foto: Archív M.Z.

Takže si celé dva mesiace strávil na ulici?

Skoro. Výnimkou bola práca, ktorú mi dohodil kamarát. Bol som v organizačnom tíme jedného festivalu. Býval som v 5-hviezdičkovom hoteli a to bol fakt zážitok. Dokonca som na festivale na jednokolke preskočil ministra kultúry a ani som o tom nevedel. Tchaj-pej teraz považujem za svoj druhý domov a chcem sa tam vrátiť. Preto sa učím po čínsky.

Vidíš svoju budúcnosť spojenú s jednokolkou?

Momentálne si užívam prvý rok štúdia na vysokej škole v Brne. Viem si predstaviť budúcnosť spojenú s jednokolkou, ale už nie ako jazdec. Chcel by som tento šport zviditeľniť skôr ako manažér a organizátor veľkých podujatí. A taktiež by som rád rozbehol jednokolkové školy, aby ľudia videli, že to nie je cirkus, ale náročný šport, kde treba zapájať celé telo a aj hlavu. Snáď sa mi to podarí.

Foto: Archív M.Z.

Vaše komentáre sú vítané

loading...

Add Comment