Mysleli by sme si, že dnešná medicína je schopná vyriešiť prakticky všetko. Lekári sa naučili vykonať operácie ešte v maternici a zachraňujú životy aj predčasne narodených detí. Ale prečo sa mnohé ženy doteraz panicky boja gynekológa a chodia k nemu len v prípade najvyššej núdze?
Ide o to, že bez ohľadu na všetky technické pokroky, najväčšiu váhu má charakter lekára. A my všetci sa bojíme čeliť hrubosti, ktorá v mnohých prípadoch hraničí až s morálnym sadizmom.
Takmer každá žena môže rozpovedať príbeh o otrasnom zaobchádzaní na klinikách.
„Ako skupinka tehotných sme boli na konzultáciách, po čom nás poslali na gynekológiu, aby nám urobili testy na diabetes. Vydelili nám izbu, kde sme museli hodinu ležať po tom ako sme vypili glukózu.
Po pár minútach k nám priviedli ženu po spontánnom potrate. V zúfalstve tam plakala nad ďalším nevydareným pokusom a my sme tam ležali tehotné a šťastné.
Keď prišla matka tej ženy, poprosila, aby ju odviedli do inej izby, ale sestra začala kričať, že nemieni čistiť ďalšiu izbu len kvôli jedno-hodinovej pacientke. Ale za úplatok to bola ochotná urobiť…“
Lekári často zaobchádzajú so svojimi pacientami akoby to boli obyčajné veci. Však aj mechanik si môže kopnúť do pokazeného auta, tak asi aj lekári majú dovolené vyvršovať sa na svojich pacientoch.
„Keď som mala 17 prišla som na gynekológiu. Lekárka sa ma opýtala koľko som mala partnerov. Úprimne som povedala, že jedného. Doktorka do mňa zasunula ruku a povedala: ‘No naozaj, vážne mala iba jedného!‘“
Aj keď môžete mávnuť rukou nad zle opraveným autom a kúpiť si nové, zdravie máte len jedno. Žena je úplne vydaná na milosť lekárom a všeznalosť lekárov im dovoľuje robiť si čo chcú. Dokonca aj keď sa pacientka na lekára posťažuje, nebude to mať nijaký efekt. Ale psychika ženy môže už byť navždy poznačená…
„20-ročná kamarátka prišla za gynekológom. Pre nejaký dôvod ju na prvý príjem zapísali k lekárke z iného oddelenia, ktorá býva často nahnevaná. A rozhodla sa celú svoju zlosť si vyvŕšiť na pacientke. Samozrejme sa správala chladne a naviac ešte začala: ‘Ľahni si! To ako si na to kreslo sadáš, vôbec to nevieš, dúfam, že tak nespíš aj s mužmi, vôbec nevieš roztvoriť nohy!‘
Samozrejme kamarátka sa tam rozplakala, čo len lekárku väčšmi popudilo: ‘Ešte mi tu plač! By som sa ťa penisom ani nedotkla!‘
Kamarátka bola doma nezvyčajne tichá. Však od takého zaobchádzania bola v poriadnom šoku. Ďalší raz sa už radšej obrátila na súkromnú kliniku, ale aj tam ju kvôli prežitej hrôze, museli upokojovať.“
Väčšina žien je od útleho detstva naučená všetky hrôzy znášať v tichosti. Preto sa aj mnohé rozhodnú porodiť doma, než by mali znova znášať obťažovanie v nemocnici.
„Ležala som v pôrodnici lokálnej kliniky. Všetko šlo podľa plánu, na 40-ty týždeň ako mi lekár povedal, sa začal pôrod. Aby mi plodová voda odtiekla skôr, sestra musela prasknúť bublinu. Podľa výrazu jej tváre a zadržaného úľaku mi hneď došlo, že urobila niečo zle.
Chcela som, aby mi urobili cisársky, ale bolo mi povedané, že na to nie je dôvod. Určite len boli leniví pripraviť operáciu. Okolo mňa sa zbehlo 6 ľudí. Lekári aj zdravotné sestry začali doslovne zo mňa to dieťa vytláčať. Už vtedy mi začínalo dochádzať, že dieťa nežije. A mala som pravdu…
Pri odchádzaní z pôrodnice nikto mi nepovedal ani slovko sympatie. Práve naopak, ešte ma obvinili, že som nebola schopná rodiť normálne…“
Bohužiaľ podobné zaobchádzanie s pacientkami sa pomaly stáva systémom, v ktorom nie je možné nájsť vinníka. Veď žena na klinike nie je človek, je to práca. Ale koľkí z nás chodia do práce s úsmevom a dobrou náladou?
zdroj:ofigenno.com
