Nie som dosť dobrý, aby som hral za Kanadu? Nevadí, veď môžem trebárs za Francúzsko

Vedeli ste, že v hokeji sa dá po získaní občianstva pomerne rýchlo reprezentovať novú krajinu. Regule IIHF hovoria o odohraní dvoch po sebe idúcich sezón v novej „vlasti“ a už je to možné.  Podmienky, kedy sa tak dá učiniť, sú o niečo zložitejšie, ale alfou a omegou je zmena občianstva, dve sezóny a hor sa nosiť cudzí dres. Pre hráčov z hokejovejších krajín výborná príležitosť zahrať si na reprezentačnej úrovni, na ktorú zväčša vo svojich rodných krajinách nemajú.

Napr. Paul DiPietro, v sezóne 2002/03 hráč Kanady, o dva roky reprezentant Švajčiarska. Prípadov je veľa, napr. na minuloročných MS boli v tíme Bieloruska traja rodáci zo zámoria, v tíme Francúzska dvaja, v nemeckom tíme dvaja a v talianskom piati. No nie vždy je to len o hráčoch zo zámoria. Taký Robert Reichel bol legendárny kapitán zo zlatej éry českého hokeja a jeho brat Martin? Hrával za Nemecko.

Kevin Laland – rodák z Kanady, reprezentant Bieloruska

Foto: via commons.wikimedia.org

Na nedávno skončených MS nižšej divízie D1A hrali za Kazachstan 5 zámorskí rodáci a jeden z nich je dokonca dvojnásobný medailista z majstrovstiev sveta do 20 rokov s Kanadou! Za ňu hral ešte pred 4 rokmi, ale dnes sa cíti ako Kazach. Reč je o Nigelovi Dawesovi. Aj v ďalších tímoch hrali takto „domestikovaní“ hráči. V kórejskom, ktorý dokonca postúpil na budúcoročné MS v Dánsku, boli takisto piati.

Nigel Dawes, NY Rangers

Foto: via zimbio.com

Sem-tam to ale funguje aj opačne. Keď hráč z nejakej krajiny ďaleko prevýši jej úroveň, neraz odíde do lepšej ligy a neskôr si zahrá za druhú krajinu, napr. kazašský brankár Nabokov, ktorý neskôr reprezentoval Rusko.

Iste, niektorí hráči môžu mať korene v krajine, kam odídu hrať a neskoršie reprezentovanie je ešte ako tak pochopiteľné a akceptovateľné. No väčšinou je scenár nasledovný: zámorský hráč sa pokúša presadiť sa v NHL. Ak sa mu to nepodarí, alebo iba čiastočne, zamieri na starý kontinent (prípadne do Ázie). Vyberie si nejakú menej kvalitnú súťaž, kde si neskôr pekne zarobí, dobre si zahrá a pri troche šťastia bude ospevovaným lídrom. Dva roky ubehnú ako voda a keď mu po nich príde na stôl ponuka reprezentovať, povie si – a veď prečo nie?

Nigel Dawes, Kazachstan

Foto: via sportsnet.ca

Často ani neovláda reč, nevie spievať hymnu, nepozná históriu, proste nič, čo by mu dávalo právo nazývať sa ozajstným reprezentantom. Načo sa to ale potom volá „nároďák“?? Pohyb hráčov medzi tímami je normálny, ale na KLUBOVEJ ÚROVNI. Tam je to dovolené, tam je to bežné, tam je to biznis. Národné mužstvo sa nevolá národným len tak pre nič za nič. Nie je zrovna pekné vidieť hrať na reprezentačnej úrovni Kanaďanov proti sebe… a ani jedného v drese s javorovým listom na hrudi…

A čo Slovensko? Aj my máme takéto prípady, dokonca z oboch spektier. Napr. syn slovenskej legendy Petra Ihnačáka – Brian. Narodil sa v Kanade, ale hral aj na Slovensku. Výraznejšie sa u nás nepresadil, a tak odišiel do Talianska. Posledne už podával dobré výkony v českej lige, ale od sezóny 2013/14 reprezentuje krajinu z Apeninského polostrova. A opačný prípad? Mislav Rosandič; rodák zo Záhrebu odišiel za hokejom do našej krajiny. A keďže u nás patril medzi najlepších mladíkov, uplatnil sa v Slovane Bratislava, v našej juniorskej a už aj seniorskej reprezentácii. Čo by dal kouč Chorvátska za takého hráča?

Onedlho možno uvidíme proti sebe stáť reprezentáciu Maroka a Uzbekistanu, kde proti sebe hrdo budú hrať Kanaďania, Švédi, Rusi či Nemci a hŕstka Maročanov a Uzbékov 🙂 Ale vlastne, možno aj nám by sa zišla podobná výpomoc. Pri toľkých ospravedlnenkách, čo dostal tréner Cíger v týchto dňoch, by asi aj bolo z čoho vyberať zo zámorskej enklávy hrajúcej v našej lige, no nie?

zdroj: iihf.com

zdroj: eliteprospects.com

Add Comment