Americký psychológ Lawrence LaShan (nar. 1920) je autorom 13 kníh na rôzne témy: parapsychológia, vojna, liečba rakoviny, mysticizmus. Viac ako päťdesiat rokov pracoval ako klinický psychológ a vedec.
V oblasti psychoterapie ľudí trpiacich rakovinou je Leshan pokladaný za priekopníka. V knihe „Cancer As a Turning Point: A Handbook for People with Cancer, Their Families, and Health Professionals“ (Rakovina – bod životného obratu. Príručka pre ľudí trpiacich rakovinou, ich rodiny a zdravotných profesionálov) vydanej v roku 1989 dochádza k pozoruhodným záverom o príčinách tejto chorobe a jej liečbe.
Rakovina nie je smrteľná
Leshan vyslovuje myšlienku pôsobiacu na prvý pohľad paradoxne a dokonca výsmešne: Onkologické ochorenia nie sú smrteľné. Táto choroba je osudovým okamihom v ľudskom živote v tom zmysle, že človek získava možnosť uskutočniť to, o čom vždy iba sníval. A potom sa uzdravuje.
Leshan je presvedčený, že rakovina súvisí s vnútorným stavom, v ktorom človek prebýva. Ak z nejakých dôvodov prestáva vidieť vo vlastnom živote zmysel, môže byť reakciou jeho organizmu na toto popieranie životného zmyslu rakovina.
Zvlášť často, ako si Leshan všimol, sa rakovina vyskytuje u ľudí, ktorí najprv viedli veľmi aktívny spôsob života, načo pod tlakom okolností „zvesili krídla“. Práve táto skutočnosť ho presvedčila, že rakovina je bodom obratu v ľudskom živote, kedy je potrebné sa rozhodnúť: zomrieť, alebo sa zmeniť, aby sme išli inou cestou. Keď človek prejaví nový záujem o život, rakovina mu spravidla dá pokoj.
Podobné sú úvahy ďalšieho amerického lekára, pôvodne detského chirurga Bernie Siegela (nar. 1932). Počas svojej dlhej praxe sa zaujímal o to, ako duševné naladenie pacientov pôsobí na ich imunitu a liečbu. Vo väčšine prípadov, zdôrazňuje, stačí zmieniť sa o blízkosti smrti a ľudia v sebe odhaľujú jednoducho neuveriteľné schopnosti a doslova sa vrhajú do ich uplatňovania. Čisto preto, že im zostáva málo času.
Ľudia často hovoria: «Ja svoju prácu neznášam», «Nikdy som nechcel byť inžinierom», «Právničina nie je vôbec pre mňa, vždy som chcel byť muzikant», «Rodinný život ma ubíja», «Raz príde aj moja hviezdna hodina». Keď sa potom dozvedia, že sú nevyliečiteľne chorí, povedia si: «Ani nie za rok zomriem. Budem robiť to, čo mi dáva radosť. Dám rodinný život do poriadku. Konečne si zájdem do Egypta a dotknem sa pyramíd. Sníval som o tom celý život. Budem hrať na husle. Napíšem knihu ».
A po roku hovoria: «Viete čo, ja som nezomrel. Doktor hovorí, že nádor zmizol. Nie je to divné? Čo sa stalo? »Ale v skutočnosti sa sami dohadujú, čo sa stalo: nezomreli, pretože začali žiť.
Z toho vyplýva, že ak máte pocit, že život vám neprináša šťastie, musíte ho bezodkladne zmeniť, už len kvôli tomu aby ste neochoreli. Siegel sa domnieva, že práve tento prístup je nezameniteľnou podmienkou dlhého a zdravého života. Pritom chápe, že nie každý má k takejto radikálnej zmene možnosti. Človek napríklad nemusí mať peniaze na to, aby sa z mestečka niekde na severe presťahoval k južnému moru. Siegel však každého nabáda nájsť svoj vlastný spôsob ako sa čo najviac realizovať – a k tomu je predovšetkým potreba naučiť sa milovať svet. Je možné zostať v rovnakom zamestnaní, ale je potrebné naučiť sa byť pritom šťastný. Všetko je vo vnútornom naladenie.
Láska je dôležitá sama o sebe, láska ako životný spôsob, nepodmienená láska. Milovať znamená dávať a nič za to nečakať. Po nejakej dobe človek nadobudne dojem, že nikto nie je šťastnejší ako on. Siegel k tomu rozpráva: «Príde žena a hovorí mi« Ale ja som milovala, lenže on ma odmietol »- musím sa smiať a hovorím jej:« Lenže ja mám na mysli inú lásku. Vy počítate hodiny venované svojmu milému a čakáte, že vám budú vrátené. To je absurdné. Týmto spôsobom sa vzťah mení v ťažkú povinnosť, pocit ukrivdenosti narastá a práve ten zabíja. »
Človek, ktorému sa v živote veľmi nedarí a ktorého trápia choroby, by mal nepríjemnosti osudu vnímať ako vztýčený prst. Z tohto pohľadu potom možno môžeme hovoriť o „dobrých chybách“ a „šťastných roztržkách“. Nezdary dokážu poučiť, takže človeku, ktorý vás rozzúril, môžete povedať: «Dík, že ste ma vyhodil z práce … že ste si ma nechcela vziať … že ste ma odmietli povýšiť … Môj život zmenil smer, našiel som v ňom zmysel a šťastie» .
Čím lepšie rozumieme sami sebe, tým menej súdime svet. Bernie Siegel si všíma, že deti nesúdia nikoho, žijú iba citmi. Keď dieťa požiadate, aby vám namaľovalo o čom sníva alebo kým sa chce stať až vyrastie, hneď to urobí. Keď však o to isté požiadate dospelého, najskôr vám odpovie: «Zhoďme to o týždeň, musím si dobre premyslieť, čo v živote vlastne chcem». Na svojich seminároch sa Siegel poslucháčov často pýta: «Keby som teraz každého z vás urobil šťastným, čo by ste robili ďalej?» Väčšina dospelých nevie, čo odpovedať. Nie sme zvyknutí byť šťastní, ale veď práve preto sme sa narodili! Šťastný človek je vždy zdravý.
Každý z nás má svoje predurčenie a svoje zdanlivo nesplniteľné sny. Niekedy však túžbu po šťastí celý život potláčame. Keď svoj život zmeníme, uzdravuje sa.
Prípad s LeShanovým chorým, ktorému hovorili Robert, je toho názornou ilustráciou.
Bol veľmi dobrým odborníkom, na zdravie si nesťažoval, ale v šesťdesiatpäťke sa rozhodol odísť do penzie. Tešil sa, že voľný čas venuje vnukom. Lenže syn sa s manželkou rozišiel a tá sa s deťmi odsťahovala do iného mesta. Pre Roberta život stratil zmysel. Nič nerobil, bezcieľne blúdil po dome, pociťoval ľahostajnosť, únavu a apatiu. Jeho zdravie sa prudko zhoršilo a čoskoro vypočul bezútešnú diagnózu: rakovina.
Nevieme, ako by sa Robertov život vyvíjal, ale stretol doktora Leshan. Od prvých sedení pochopil, že stratil základnú životnú motiváciu. Sedenie odhalila ešte jeden málom zabudnutý Robertov záujem – politiku. Leshan Robertovi poradil, aby sa stal členom organizácie zaoberajúce sa sociálnymi problémami. Styk s novými ľuďmi a nové povinnosti vrátili Robertovi predchádzajúcu aktivitu a s ňou aj čerstvé sily. Aby sa udržal vo forme, pustil sa do športovania. Na sedenie u lekára už teraz nemal čas. Nádor zastavil rast a potom zmizol.
Každý človek, domnieva sa Leshan, má na Zemi svoju povinnosť. Keď ju plní, jeho schopnosti sú maximálne využívané a život mu prináša veľké uspokojenie. Ak však nie je na svojom mieste, nie je mu život zdrojom žiadne radosti. A aj keď zvonku vyzerá úspešne, reakciou na neho sa môže stať rakovina. Je to posledné varovanie.
Každý z nás má svoju životnú melódiu, ktorej motív v nás zaznieva od narodenia. Karl Jung hovoril, že budúcnosť sa podvedome pripravuje dlho pred tým, než sa uskutoční. Občas však vedome prehlušuje onen motív, pretože sa hanbíme pre jeho prostotu alebo naopak pre jeho nezvyklosti a prispôsobujeme sa ostatným, pričom potláčame svoje priania a možnosti. Lenže každý nástroj sa rozbije, ak budeme ho dlhodobo nútiť vydávať zvuky, ktoré pre neho nie sú prirodzené.
Keď je mu diagnostikovaný zhubný nádor, pre chorého nie je dôležité, čím bolo ochorenie vyvolané: nezdravým spôsobom života alebo tým, že po dlhé roky kvôli rodine alebo prácu zabúdal sám na seba. Jediné, čo pre neho má v tú chvíľu význam, je možnosť prežiť.
Rakovina však podľa LeShanova názoru kladie podmienku: žiť ďalej je možné iba šťastne.
Ľudia, ktorí ochoreli rakovinou, často nevedia, v čom spočíva ich predurčenie a čo by im mohlo priniesť šťastie. Leshan im pripomína rozprávku o zlatej rybke, ktorá splní každé želanie. Je však potrebné ponáhľať. Už už môže mávnuť chvostíkom a navždy zmiznúť. Zamyslite sa: o čo by ste ju zo všetkého najviac chceli požiadať?
Môžeme si predstavovať, že sme sa práve narodili a máme pred sebou celý život. Čomu by sme sa chceli venovať? Kde a ako žiť? Pokúste sa vybaviť si najšťastnejší okamih svojho života. Niekto sa napríklad aj obzrie a vyhlási, že nikdy v živote nebol šťastný. Ale boli predsa minúty, hodiny a mesiace, kedy ste pociťovali úprimnú radost.Vybavte si, čo vám ju prinášalo a snažte sa to do svojho života vrátiť. Leshanovi sa týmto spôsobom podarilo vrátiť do života mnohých z lekárskeho pohľadu beznádejne onkologické prípady. Stávalo sa, že sa nádor nezmenšil, ale prestal rásť a počas ďalších dlhých rokov už o sebe nedával vedieť.
Mimochodom – Siegel sám nebol spočiatku šťastný a spokojný svojou prácou chirurga. Rád maľoval a raz nakreslil svoj autoportrét, kde sa namaľoval v čiapke, maske a dlhom plášti. Vtedy si uvedomil, že sa intuitívne ukrýva pred ľuďmi aj životom, ktorý ho neuspokojuje. Uzatváral sa sám do seba a premýšľal o tých ľuďoch, ktoré nedokáže zachrániť jednoduchým skalpelom.
Raz sa však náhodne dostal na psychoterapeutickej sedenie, kde narazil na pacienta chorého na rakovinu. Začudoval sa takej forme liečby, ale pacient mu vysvetlil, že mu to na klinike priamo poradili. A že to pomáha. Vtedy Siegela doslova osvietilo poznanie: „Toto je to, čo ľuďom môže pomôcť!“
Začal organizovať skupiny chorých, aby im pomáhal vytvárať pozitívne naladenie a emócie, a aktivoval tak obranné sily ich organizmu k boju s rakovinou. Šesť hodín týždenne vedie tri skupiny onkologických pacientov, každú dve hodiny. Trvá to už desať rokov. Siegel názorne vidia, že akonáhle si jeho poslucháči dajú život do poriadku podľa svojich snov, uzdravujú sa. Aj tí, ktorí už boli doslova odsúdení, žijú ďalej a cíti sa lepšie.
Sú medzi nimi aj takí, ktorým Siegel osobne rakovinu operoval. Už desať rokov žijú bez najmenších príznakov ochorenia. Jednoducho preto, že si cení každého svojho dňa a radujú sa zo života. Každý z týchto ľudí si svojho času povedal: «Predpokladajme, že do pol roka zomriem. Takže musím hneď teraz začať žiť. »
A keď im Siegel zavolá, hovoria mu: «Áno, žijem. Skrátka som začal žiť a preto som nezomrel ».
