Chlapec umierajúci v Mikulášovom náručí je najhorší sviatočný obraz, aký si vieme predstaviť.
Eric Schmitt-Matzen je Mikulášom v nákupnom centre. Je to muž so sviatočným bruškom a autentickou dlhou bielou bradou. Ak nie je zaneprázdnený, prezlieka sa za tohto svätca. Nedávno dostal špeciálnu ponuku, aby navštívil choré dieťa v nemocnici, ktorého život sa chýlil ku koncu.
“Zazvonil mi telefón. Sestrička povedala, že v nemocnici leží veľmi chorý 5-ročný chlapec, ktorý sa túži stretnúť s Mikulášom. Povedal som jej OK, len sa prezlečiem. Ona povedala, že na to nie je čas. Mám prísť teraz.”
Schmitt-Matzen bol do 15 minút v nemocnici. Stretol sa s matkou chlapca a s niektorými členmi jeho rodiny. Pri chlapcovi však nikto nebol. Iba sa naňho pozerali a plakali.
“Keď som tam vošiel, ležal tam tak slabý, že vyzeral akoby bol pripravený každú chvíľu umrieť. Sadol som si k nemu na posteľ a opýtal sa ho: “Povedz, počul som že chceš prepásť Božie narodenie? Nehovor, že si necháš ujsť tieto sviatky! Si mojím škriatkom číslo jedna!”
Pozrel hore a odpovedal: “Ja?”
“Dal som mu darček. Bol tak slabý, že ledva ho mohol odbaliť. Len čo zbadal čo bolo vo vnútri, vyčaroval na svojich perách úsmev a položil si hlavu späť.
“- Hovoria že zomriem. Čo mám odkázať tam, kam idem?
– Keď tam prídeš, povedz im, že si najdôležitejší škriatok Mikuláša. Viem, že ťa pustia.
– Určite?
– Samozrejme!”
Opatrne sa posadil a dal mi veľkú pusu. Opýtal sa ešte jednu otázku: “Mikuláš, môžeš mi pomôcť?”
Objal som ho. Než som stihol niečo odpovedať, zomrel. V tom momente som akoby zamrzol, objímajúc a držiac ho. Každý mimo miestnosti si uvedomil, čo sa stalo. Jeho mama kričala: “Nie, ešte nie!” Podal som jej syna a nechal som ich samých, len čo to bolo možné.
Strávil som vo vojsku 4 roky a videl som všeličo. Viem, že zdravotné sestry a lekári vidia takéto veci každý deň, ale neviem ako to zvládajú.”
Schmitt-Matzen bol z tejto skúsenosti v rozpakoch a s prezliekaním sa za Mikuláša chcel skoncovať. “Jednoducho, nie som na také veci pripravený. ” Pozbieral však všetky sily a absolvoval ešte jedno stretnutie s deťmi.
“Len čo som videl tie všetky usmievavé deti, uvedomil som si, akú mám dôležitú úlohu. Pre nich i pre mňa. Plakal som celú cestu domov.”
